…Keď bohatí jazdia na bicykli. O dánskej demokracii, imigrantoch, dôvere a odpade

Dva konce Európy. Ukrajina a Dánsko. Vzdialené tisíce míľ od seba, prežívajúce rozdielne problémy a strachy. Poviete si, čo už tu môže byť spoločné? Starodávne severské kráľovstvo Hamleta, kde demokratickú ústavu prijali bez revolúcie v r. 1848, krajina mieru, sociálneho blahobytu a tolerancie, vysnívaný cieľ migrantov. Vojnou utrápená obrovská Ukrajina, dejisko toľkých revolúcií, že už to ani nepočíta, s históriou plnou krvi, utrpenia, ale aj pokrytectva a pretvárky. Osem komunitných aktivistiek a aktivistov z Černigova, Achtyrki, Dopropolia, Pavlogradu, Čerkasov a Kyjeva sa vybralo spolu so svojím ukrajinským koordinátorom a slovenskou konzultantkou „do sveta“. Mnohí z nich po prvý krát v živote. Okrem zhúžvaných bankoviek ťažko ušetrenej tvrdej valuty si priniesli zvedavosť, hrdosť a lásku k svojim mestám, optimizmus a chuť učiť sa. A tým očarili aj otvorených a priateľských Dánov. Tento blog je o tom, čo sme spolu videli a zažili za päť dní študijnej cesty v Kodani.

Naším hlavným hostiteľom bola Kofoeds Skole, čo sa prekladá ako Kofoedova škola. Bol to pán, ktorý v r. 1928 založil centrum pomoci ľuďom postihnutým nezamestnanosťou a krízou. Jeho filozofiou bolo pomáhať ľuďom pomôcť sebe samým. To vravia mnohí sociálni pracovníci, dokázať to však nie je ľahké. Ole Meldgaard nám vysvetľuje, že sa to začína už slovníkom: „My nie sme centrum pomoci a tí, kto k nám prichádzajú, nie sú klienti. Sme škola a oni sú študenti.“ V štvorposchodovej budove a priľahlých dielňach sa denne premelie okolo 400 ľudí. Jeme s nimi obed v bufete. Sú tu všetky vekové kategórie, ženy, muži, všetky farby pleti. Na tvárach vpísané ťažké chvíle. Čistí a triezvi, živo diskutujú. Počerný pán nás upozorňuje, že pred jedlom si máme vydezinfikovať ruky. Ole pracuje na vedúcej pozícii v škole už od 1986 roku. Vtedy väčšina študentov boli nezamestnaní Dáni a iní severania. Dnes až 50% tvoria cudzinci z viac ako 100 krajín sveta. Každý môže prísť. Po rozhovore so sociálnym pracovníkom si zvolí, čomu sa chce naučiť. Potom navštevuje kurzy (napr. stolárstva, automechaniky, opravy bicyklov, maľovania, keramiky, mediálneho dizajnu, šitia a módnej tvorby, dánčiny, angličtiny – v ponuke sú ich desiatky). Za účasť dostáva „kofoedské doláre“, ktoré platia v kofoedskom bufete.

Hlavným zadaním školy však nie je pripraviť na výkon profesie. Vzdelávanie je neformálne, voľne dostupné každému. Hlavným zadaním je, ako vraví Ole, vrátiť ich späť do života, trénovať sociálne zručnosti, obnoviť vieru v seba, udržiavať sociálne kontakty. Niektorí už nikdy nezískajú zamestnanie, avšak spev v univerzitnom zbore či výstava ich výtvarných prác v budove magistrátu im dáva pocit, že sú vážení občania. Študentom tejto zvláštnej školy bol aj jeden z dánskych poslancov a predsedov vlády. Na naše vzdychy pri pohľade na vybavenie dielní či počítačových miestností Ole lakonicky podotkol: „Aj nám bolo ťažko prvých 60 rokov.“

Dánska demokracia je postavená na dialógu, diskusii, hľadaní riešení, alebo aspoň prijateľných kompromisov. Zoznamujeme sa s prácou jedného z 12 Miestnych výborov mesta Kodaň. Sú to orgány vytvorené samosprávou, no majú občiansky charakter. Ich úlohou je skrátiť vzdialenosť medzi občanom a samosprávou (mestskou radou), ktorá je v Kodani mimochodom iba jedna. Do Miestnych výborov nominujú a volia kandidátov občianske združenia a iniciatívy, ktoré sú zaregistrované, či pracujú v danej mestskej časti. Miestny výbor nemá rozhodovacie právomoci, jeho hlavnou úlohou je organizovať stretnutia s občanmi, diskutovať a informovať samosprávu o ich názoroch a požiadavkách. Dôležitú úlohu zohráva pri formovaní komplexného plánu mesta, ktorý sa reviduje každé štyri roky. Na otázku, čo robia, keď sa občania nevedia dohodnúť, dôstojný starý pán predseda odpovedá: „Je normálne, že sa nedohodneme. Ale z diskusie všetci odchádzame o trochu múdrejší. Hlavné je neprestať sa navzájom počúvať.“ Ole Pedersen už je na dôchodku, predtým pracoval ako učiteľ v materskej škôlke. Vysvetľuje nám, že politici v Dánsku sú zvyknutí počúvať ľudí, lebo chcú byť znova zvolení a ľudia tu majú dobrú pamäť, korupciu či aroganciu by neodpustili.

Výbory majú tiež svoj rozpočet na miestne sociálne a rozvojové projekty, o ktorom rozhodujú. Jedným z projektov bola aj výstavba telocvične, kde sa stretáva so svojimi chlapcami Clifford Philip, športový tréner a sociálny pracovník, ktorý vedie klub mládeže pre tých, čo „sa ocitajú na nesprávnej cestičke“. Jeho deti od 12 do 30 ho na ulici zdravia a objímajú, z niektorých trošku ide strach. Nechcú sa fotografovať (Clifford nám potom vysvetľuje, že niektorí už boli zavretí a preto nedôverujú hocikomu), ale usmievajú sa a gratulujú nám k víťazstvu Ukrajiny v Eurovízii. Clifford opakuje, že tieto deti musíte milovať, inak žiadna práca nemá zmysel. V kontajneri pri futbalovom ihrisku je sídlo klubu, z reprákov reve muzika a on nám predstavuje čierneho Američana, profesionálneho boxera s dredami ako z filmu, ktorý učí deti boxovať. „Mladí chlapci potrebujú vybiť energiu.“ Mimochodom hneď vedľa je súkromná škôlka, kde detičky bohatších rodičov sedia bosé a ušmudlané v piesku a spoločnou cestou sa vracajú domov.

V Kodani nie sú chudobné ani bohaté štvrte. Hneď vedľa luxusného bytového komplexu, ktorý mimochodom nemá žiaden plot, stoja skromné tehličkové bytovky obývané prevažne imigrantmi. Miestne spoločenstvo je často zmiešané, bohatí a chudobní sa stretávajú nielen na ulici, ale aj na komunitných stretnutiach. Ak chcú vylepšiť svoj parčík, či komunitnú záhradu, bohatý dá peniaze, chudobný svoju prácu a zasa sa musia dohodnúť. Mesto robí všetko preto, aby nikto nebol vylúčený. Ľudia všetkých farieb pleti tu žijú vedľa seba, ani chudobní ani bohatí nie sú rozpoznateľní podľa národnosti. Tie sociálne projekty nie sú zadarmo. Všetci, s kým sme hovorili, však súhlasia s takmer 50-percentnými daňami. „Je lacnejšie zaplatiť takého Clifforda, ako väzenie pre tých mladých, nehovoriac o nevyčísliteľnej cene bezpečia a vzájomnej dôvery“, vravia ľudia z Miestneho výboru. Mimochodom telocvičňa je zo skla a z dreva skonštruovaná tak, aby sa nemusela vykurovať. Hneď po malých volejbalistoch nastupujú mamičky s bábätkami a cvičia jógu. Pred telocvičňou pokojne nechajú nezamknuté detské vozíky len pár metrov od Cliffordovho klubu.

Postkomunistického človeka šokuje úroveň dôvery v spoločnosti. Žiadne policajné kontroly a ľudia dodržujúci pravidlá. V bytoch, ktoré sme si prenajímali, majitelia nechávali všetky svoje veci. Okolo 75% Dánov sú členmi nejakého spoločenstva či združenia. Spoločnosť je nimi doslova popretkávaná. Všetci sa stretávajú a snažia sa diskutovať, hľadať riešenia. Na ulici sa na vás neustále usmievajú, ak im zavadziate, milo vás poprosia uhnúť. Až to našinca dráždi, ako môžu byť neustále v takej pohode, váľať sa na tráve rovno pred kráľovským palácom, obliekať sa ledabolo a pritom žiť v bytoch, čo majú 40m2 bez drahých kuchynských liniek, áut na lízing, či sedačiek na úver.

Základné pravidlo cestnej premávky v Kodani je, že „bicykel má vždy pravdu“. Vedieť, že Kodaň je mesto bicyklov a zažiť to sú fakt dve rôzne veci. Osobitný vchod na každej stanici metra pre cyklistov, cestičky, opravovne, či len cyklistické čajovne, kde vám premažú retiazku. Kto? No zas tí bezdomovci či nejakí margináli, čo sú vďaka komunite užitoční pre spoločnosť. Aj Dáni sa zľakli utečeneckej vlny v lete 2015 a dánska vláda inzerovala v jordánskych novinách odrádzajúc ľudí od nelegálnej migrácie. Reakciou na to bolo dobrovoľnícke hnutie Venligboerne (láskaví občania), ktoré pomáha utečencom v núdzi a komunikuje aj s vládou o utečeneckej politike. Hnutie už má viac ako 150 tisíc nasledovateľov v Dánsku a rozšírilo sa do Británie, Nemecka, Grécka a Maďarska. Občianska spoločnosť v Dánsku má obrovskú silu. Málokto už dnes vie, že počas druhej svetovej vojny bolo Dánsko jedinou krajinou, kde napriek tomu, že vláda kolaborovala s nacistami, Dáni na čele s kráľom zachránili vlastných Židov, lebo ich považovali za Dánov. Dnes im jeho vnučka, kráľovná Margaréta II. pripomína, aby sa nestali sebcami. Demokracii sa deti učia už v škole. Hovorili sme aj o pánovi Nikolaiovi Grundtvigovi, ktorý už v 19. storočí presadzoval, že škola má namiesto úzkej prípravy na zamestnanie pripravovať ľudí na aktívne občianstvo a zodpovednosť voči spoločnosti. Aj v Dánsku však súčasný kapitalistický štýl efektívneho využívania pracovnej sily zanecháva svoje stopy. Ole priznal, že čoraz viac ľudí sa prepadáva pod čiaru „nezamestnateľných“. Na trhu práce neuspeje niekto, kto je schopný pracovať len napr. dve hodiny denne a upratovať kancelárie. Veľa ľudí je osamelých, nešťastných a prepadá alkoholu, lebo majú pocit, že v živote zlyhali. V tomto svetle je strach z ďalších imigrantov tiež pochopiteľný.

Ekologická organizácia Miljopunkt presadzuje projekt mesta, kde voda potečie v potoku namiesto v podzemnej rúre, kde zelené plochy budú schopné vstrebať povodňovú vodu a zároveň poskytovať miesto na odpočinok a stretávanie ľudí. Našinec si povie, ale nebude ten potok stokou? Kdeže. V rámci módy mestských záhrad sa tiež rozširuje separovanie a kompostovanie organického odpadu. Ambasádori kompostovania (zas nejakí bezdomovci či imigranti) sú platení komunitou za to, že robia osvetu v domácnostiach a dohliadajú na správnosť kompostovania. Do r. 2025 chce byť Kodaň mestom CO2 neutrálnym. Miljopunkt presvedčuje ľudí, aby vymenili auto za bicykel. Jemne, pokojne, vtipne. Malé elektromobily rôznych značiek stoja pri dobíjacích staniciach – požičovniach.

Centrum. Trištvrte na štyri. Špička. Vidíte tie zápchy?

Za päť dní som napočítala až dve SUV-čka, zato desaťtisíce bicyklov. Niekoľko projektov spoločného zdieľania áut. Najväčší je projekt BMW a železnice, kde k lístku na vlak dostanete aj požičovné elektromobilu. Claus Knudsen z Miljopunkt vraví: „Moderné mesto nie je to, kde aj chudobný človek jazdí autom, ale to, kde bohatý jazdí na bicykli.”

Sedíme na lavičke, kocháme sa vôňou orgovánov a mora. Rozmýšľame o slobode. Nie o tej politickej, ale o vnútornej slobode, ktorá vyžaruje z týchto ľudí a ktorá mnohým z nás, vychovaným v komunizme, chýba. A ešte o tom, ako málo vecí ľudia potrebujú ku šťastiu. Ale o tom v nejakom ďalšom blogu.

Zuzana Fialová, trenérka a konzultantka, PDCS, máj 2016